Martin Majerčák: Umenie je veľmi citlivá vec

Popradčan Martin Majerčák je vášnivý turista. V našich končinách nič nezvyčajné. Martin ale nie je obyčajným turistom. Po potulkách Tatrami si so sebou v batohu nesie aj malú sadu s akvarelovými farbami, dózou na vodu a skicár. Nečudo. Veď už ako malé dieťa kreslil a maľoval na všetko, čo mu prišlo pod ruku. Jeho kresbám sa nevyhli dokonca ani kalendáre. Pre rodičov to bol jasný signál, že syna treba v nadaní podporiť. A výsledok sa dostavil. Jeho obrazy už videli ľudia na výstavách v Taliansku, Albánsku, Kanade, či Indonézii. V rozhovore pre Mesačník Poprad prezradil, ako sa mu na ne podarilo dostať i to, ktorú aktivitu vníma ako najdôležitejší projekt v jeho živote.

Martin, je to pravda, že ste mali k maľovaniu blízko už od svojich siedmich rokov? Pamätáte si ešte ako a čím vám maľovanie učarovalo?

„U mňa sa to veľmi ťažko datuje. Ako dieťa som maľoval po všetkom. Keď už bolo veľa vecí pokreslených, tak rodičom napadlo, že by bolo dobré s tým niečo robiť. Usúdili, že v kresbách je nejaká dávka talentu. Prihlásili ma na umeleckú školu, no musím povedať, že tam ma to nebavilo.“

Je to trošku paradox, keďže ste, ako spomínate, kreslili po všetkom, nie?

„Kameň úrazu bol v tom, že som bol dieťa. A dieťa nie vždy chce robiť to, čo mu je kázané a hlavne na pravidelnej báze. Problémom pre mňa bolo dodržiavať postupy. Teraz tomu rozumiem, že človek musí začať od skicovania váz a pokrčených obrusov, pri ktorých sa učí prenášať perspektívu a tieňovať. No pre dieťa to bolo nezáživné. Navyše, mal som tú smolu, že vždy, keď sa preberali pre mňa zaujímavé veci, ja som chýbal. Buď som bol chorý alebo na výlete.“

Bolo ťažké vysvetliť rodičom, že tadiaľ vaša cesta nevedie?

„Úplne jednoduché to nebolo, ale nakoľko sa medzi moje mimoškolské aktivity pridali aj dva jazyky, nebolo už na kreslenie a maľovanie toľko času. Takže na isté obdobie sa kreslenie vytratilo z môjho života.“

Chuť sa ale teda časom zjavne vrátila. Nastal vo vás nejaký prevrat?

„Zvrat prišiel na strednej škole. Môj spolužiak mal nápad na jeden noirový plagát a nevedel, akou technikou ho vytvoriť. Oslovil ma, či mu s tým nepomôžem. To bola tá iskra, čo oheň opäť zapálila a už to išlo. Pripravil som aj dve maturitné tablá a začalo to opäť nejako šliapať.“

To hovoríme o období počas strednej školy. Viem ale o vás, že aj pri voľbe vysokej školy ste si nezvolili tú s umeleckým zameraním. Je to tak?

„Áno. Vybral som sa študovať na Ekonomickú univerzitu do Bratislavy, odbor Medzinárodné ekonomické vzťahy. Neskôr som ale premýšľal, že skúsim výtvarné umenie a dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Keď ale prišli prijímacie skúšky, dostal som veľmi silný zápal pľúc. Môj stav bol vážny. Len za pomoci silných liekov som absolvoval skúškové obdobie na mojej univerzite. Prijímačky teda boli pochované.“

Pracovali ste v jednej firme ako exportný manažér. Ako ste mi spomenuli, naplno ste sa začali venovať maľbe v pre vás asi ťažkom čase.

„Moja stará mama dostala cievnú mozgovú príhodu a ostala ochrnutá na pravú polovicu tela. Cítil som potrebu byť pri nej a pomáhať jej, nakoľko sme mali veľmi blízky vzťah. Trvalo to pol roka, kým vedela pustiť barle a s mojou pomocou sa aspoň prejsť. Bola veľmi vitálnym človekom a bolo na nej vidieť, že ak sa niečo nezačne diať, opustí sa. Povedal som si, že keď už som s ňou, môžem začať maľovať. Na internete som našiel fórum, kde pridávajú svoje diela rôzni umelci.

Jeden večer som si povedal, prečo to tiež neskúsiť, a tak som tam nahodil jeden obraz zapadajúceho slnka v lese a do rána mal tento príspevok asi 40-tisíc likes a okolo 500 komentárov. Niektoré komentáre boli dokonca negatívne. Keď som neskôr nahral fotku Istanbulu, dokonca aj také, že to nie je Istanbul, ale Konštantínopol. Skrátka, nechýbali ani rôzne rasistické komentáre. Pochopil som, že umenie je veľmi citlivá téma, dokáže rozdeliť spoločnosť viac ako politika. Z tohto fóra som potom radšej odišiel.“

Prejdime teda trošku k vašej technike. Učaroval vám akvarel. Ste aj členom Komunity akvarelistov na Slovensku. Čím si vás táto technika získala?

„Veľmi dlho som sa venoval len tušu. Maľoval som rôzne čiernobiele veci. Bavila ma na tom práca s negatívnym priestorom. V istom momente som ale prišiel na to, že je to veľmi obmedzujúce pracovať len s dvomi farbami. Pri oleji a akryle človek začína od tmavých tónov a prepracuje sa postupne ku svetlým. Pri akvareli je to naopak. Začíname s najjemnejšími, najsvetlejšími farbami a postupne ich stmavujeme. Pri akvareli je malý priestor na chyby. Ak sa niečo pokazí, nedá sa to ľahko napraviť. Ak je raz niečo tmavé, akvarelom to nikdy nezosvetlíte.

Žltá nemá takú kryciu schopnosť ako hnedá, kdežto pri oleji vezmem bielu, potiahnem ju cez čiernu a je to prekryté. Pri akvareli médium pracuje za vás. Veľakrát sa maľuje technikou mokré na mokré. Keď maľujem západ slnka a chcem namiešať farby tak, aby išli od žltej do červenej až magentovej, tak si ich musím miešať priamo na papieri. To, ako sa spoja, nie je tak stopercentne v mojich rukách. Môže sa stať, že si tej magentovej dám viac na štetec ako inej farby a spojí sa to inak. Pri akvareli vie človek zachytiť krásu okamihu. Médium veľa spraví aj za umelca, ak s tým vie pracovať.“

Martin, kde naberáte inšpiráciu pre svoje obrazy?

„Najradšej maľujem krajiny, konkrétne hory. Som vášnivý turista, venujem sa skialpinizmu i lezeniu po ľadopádoch. Väčšinu voľného času trávim v horách. So sebou si nesiem aj svoj blok, malú sadu akvarelových farieb s dózou na vodu, spravím si skice a doma sa to snažím skopírovať na väčší formát. Venujem sa klasickej, ale aj digitálnej maľbe.“

Spomínali ste mi, že výťažkom zo svojich diel ste podporili horské chaty, nosičov. V dnešných časoch maľujete na obrazy aj rohy na žlto a výťažok z nich chcete venovať pre Ukrajinu. Dá sa povedať, že vaše umenie má aj charitatívny rozmer?

„Cez umenie sa dá pomáhať. Aj po výstave v indonézskej Jakarte ma oslovili, či chcem nejaké percentá z obrazov, ktoré sa predali, venovať sirotám. Povedal som, že sto percent z toho, čo sa predá. V minulom roku som začal pomáhať aj ľuďom s duševnými problémami. Na charitatívnom podujatí sa vyzbieralo 3 000 eur.“

Tak už ste to spomenuli za mňa. Výstava v Jakarte. Ako sa vám tam svoje diela podarilo dostať?

„Vo svete existuje Medzinárodná komunita akvarelistov. Združujú umelcov, ktorí sa venujú akvarelu. Ak ste členom, môžete sa uchádzať o výstavu. Každá z krajín vypíše výzvu. Nedostanú sa tam všetky diela, ale iba tie, ktoré vyberie odborná komisia. V Jakarte to organizovalo naše veľvyslanectvo v spolupráci s Medzinárodnou komunitou. Chceli takýmto spôsobom zviditeľniť tvorbu slovenských autorov. Oslovili aj nás. Vybral som horské motívy a dva z nich boli úspešné. Karty však zamiešala pandémia a výstava musela byť presunutá do online priestoru.“

Aj napriek online priestoru to ale muselo byť príjemné vedieť, že vaše diela sú súčasťou výstavy v Indonézii. Pred vami je ale jeden ďalší veľký projekt s ešte väčším rozmerom, však?

„Oslovili ma z USA. Pri liečbe postraumatických porúch tam začínajú v mikrodávkach využívať LSD. Ich víziou je, že týmto ľuďom sa dá pomáhať audiovizuálne. Hudobníci pre nich nahrali pesničky, ktoré sa potom používajú pri terapii. Odo mňa chcú k tomu obrazy. Tak som sa do toho pustil, pracujem na nich a sú úplne iné ako krajinky a Tatry. Sú až psychedelické. Vnímam to ako môj najdôležitejší projekt.“

Asi so mnou súhlasíte, že umelec vie do svojho diela vliať dávku vlastných emócií. Čo vás dokáže najviac potešiť?

„Áno. Ja sám som mal v živote temnejšie obdobie a premietlo sa to aj do tvorby. Bolo to obdobie, kedy som až nevedel maľovať, lebo sa mi triasli ruky. Všetky obrazy boli abstrakty. Najkrajšie je to, keď môj obraz v niekom vyvolá emóciu. Predstavte si, že niekto, koho vôbec nepoznáte, neviete o ňom nič a on nevie nič o vás, sa pozrie na vaše dielo a vyvolá to v ňom spomienky, emócie, pocity. Je to malý zázrak. Preto si myslím, že umenie akéhokoľvek charakteru je vynikajúca vec a svet bez neho by bol len čiernobielym miestom.“

Jana Pisarčíková

Foto: archív Martin Majerčák