Tancom na konskom chrbte dojímajú srdcia ľudí vo svete

Mal iba šesť rokov, keď začal navštevovať jazdecký krúžok. Čo si odjazdil počas týždňa, to si počas víkendov v stajni na Kvetnici aj vlastnoručne odpracoval. Od nekonečnej lásky k majestátnym a inteligentným stvoreniam ho neodpútalo ani vážne zranenie, ktoré mu spôsobili. Jána Tribulu si každý Popradčan okamžite spája s markizáckym mikrofónom a horami. Vo svojom voľnom čase ale všetku svoju energiu venuje koňom a dievčatám, ktoré pod jeho trénerskou taktovkou očarujú svet.

Základná škola na Tajovského ulici. V ponuke záujmových činností sa snaží nájsť „to svoje“ iba šesť-ročný chlapec. Takmer nič ho neoslovilo a čo naopak áno, za to bolo treba platiť. „Rodičia mi povedali, že peňazí na rozhadzovanie nemáme. Potom som sa dozvedel, že je možnosť prihlásiť sa na jazdecký krúžok, kde netreba platiť, len si to v stajni odpracovať,“ spomína si Ján Tribula. A tu začal veľký príbeh lásky človeka k jazdectvu a k majestátnym zvieratám.

Od lásky ku koňom ho neodradil ani vážny úraz

Jazdiť sa Ján učil na huculoch, neskôr sa začal venovať parkúru. Po asi desiatich rokoch v sedle utrpel vážny úraz. „Spadol som z koňa a kôň na mňa. Všetko možné som si vtedy dolámal a bol som takmer vyradený. Moji rodičia protestovali proti tomu, aby som sa vrátil ku koňom, ale tá sila, vášeň a srdce – to ma nepustilo. Kým som sa úplne neuzdravil, pomáhal som u Paľa Baláža, ktorý sa venuje záprahovému športu. Potom som začal jazdiť drezúru a pomáhať s prípravou voltížnych jazdcov.“ Keď sa po strednej škole sen o tej vysokej rozplynul, začal Tribula študovať trénerstvo koní. Stal sa v tom čase najmladším trénerom v jazdeckých disciplínach.

Zavoňal mu voltíž. A tomu sa venuje aj dnes. „Prácu s koňmi milujem. Trénujem mládež, ktorá už nejaké základy má a spoločne ich zdokonaľujeme. Všetko si vždy zakladám na priateľstve. Vy mi verte, že ja budem koňa dobre viesť a ja vám verím, že spolu to dokážeme. Takto vieme nacvičiť aj ťažké zostavy. Každému hovorím, že síce mu neviem sľúbiť, že bude majster Európy, ale urobím všetko pre to, aby sa stal majstrom republiky. Je to možno trúfalá méta, ale v živote by sme mali mať takéto méty, pretože potom nás to núti intenzívne pracovať.“

Dva veľké ženské talenty

Paradoxom je, že väčšina detí, ktoré trénoval, titul naozaj dosiahla, vyhrávali aj svetové poháre a boli i majstrami Európy. Aktuálne Ján trénuje dve dievčatá. Sáru Šolteszovú (18) a Soňu Janigovú (14). „Každá z nich je iná. Jedna je nesmierne ambiciózna, strašný pracant, drie na sebe od rána do večera. Druhá je nesmierne talentovaná, ale mierne to má v paži. Obe sú perfektné, pretože Sára je niekoľkonásobná majsterka republiky a všetko čo dosiahla, si zaslúžila svojou drinou.

Soňa je mladšia, je tiež majsterkou republiky, ale ona to všetko robí s takou ľahkosťou. Niekedy mám pocit, že prišla na tréning so mnou skôr pokecať, ako trénovať. Keď ale vyskočí na koňa, funguje to.“ Ako Tribula priznal, uvedomuje si, že má veľké šťastie, pretože trénuje dva veľké talenty. „Začínali síce v iných jazdeckých kluboch, ale chceli sa posunúť k niečomu lepšiemu. Prišli za mnou a posunuli sme to ďalej. So Sárou trénujem už niekoľko rokov, so Soňou dva roky. Sára je mnohonásobná majsterka republiky, je najvyššie v hodnotení slovenských jazdcov.

Na majstrovstvách sveta je vždy v elitnej top 15. Soňa je mladý talent, ktorý má pred sebou skvelú budúcnosť. Má 14 rokov, ale keď vyskočí na koňa, je to radosť pozerať. Mám pocit, že obe dievčatá ešte nepovedali posledné slovo. Zo Slovenska podali asi najkrajšie výkony v rámci svetových pohárov i majstrovstiev sveta. Sú dôkazom toho, že aj pod Tatrami, v skromnejších podmienkach, sa dá robiť takýto šport, ktorým neurobíte hanbu a dokážete zaujať a získať si srdcia ľudí vo svete.“

Najviac sa tu bojím ja

Čo by určite nik na markizáckeho redaktora nepovedal je, že zo súkolia jazdec, lonžér a kôň, je najväčším trémistom práve on. „Keď mi deti povedia pred finále majstrovstiev sveta, že sa strašne boja, tak ja im poviem, že sa báť nemôžu, pretože už najviac sa tu bojím ja. Začnú sa stále poriadne baviť na tom, že najväčším bojkom je práve ich tréner. Ale je to tá ťarcha zodpovednosti. Nechcete nikoho sklamať,“ vysvetľuje.

Na tréningoch aj slzy

Voltíž patrí medzi mladé jazdecké disciplíny a jeho základom je aj gymnastická príprava. Ako Ján priznáva, na tréningoch občas býva aj veľa plaču. Najprv všetko skúšajú na elektrickom cválajúcom koni, až tak prejdú na živého. „Je to o dôvere. Tréner musí vybudovať v jazdcovi pocit, že tréner mi verí a vložil do mňa všetky nádeje. Keď toto cíti, tak sa snaží. A tým, že ja to mám založené na kamarátskej báze, je ťažšie sklamať kamaráta ako sklamať trénera. Decká to inak prežívajú.“

Ako dodal, základ je v tom, či dieťa zvládne pracovať s tak veľkým tvorom. „Kôň má 600 až 700 kíl, dieťa tak dvadsať. Deti majú ale tú povestnú odvahu nič netušiaceho, akoby si ani neuvedomovali, že kôň im môže ublížiť a mám pocit, že je to aj dobré, že mu nedávajú najavo, že sa ho boja, lebo by im to dal pocítiť a robil by si s nimi čo chce. Jazdectvo je beh na dlhú trať, kto je vytrvalý a nečaká úspech hneď zajtra, tak je u nás vždy vítaný. “

Baby vydržia viac

Ako Ján priznal, trénovať dievčatá je iné ako trénovať chlapcov. „Baby sú húževnatejšie. Sú to športovci na dlhú trať – viac vydržia. Chalan príde na kone a chce byť majstrom republiky už pozajtra, ale takto to nefunguje. Hovorilo sa, že základný jazdecký výcvik jazdca netrvá menej než 200 až 300 hodín. Keď sa dieťa učí jazdiť, vydrží na koni tak pol hodinu a aj to je niekedy veľa. Keď si to človek preráta, tak len dva roky sa človek učí jazdiť a až potom robí nadstavbu. Takže naozaj to trvá dlho, ale keď sa človek nevzdá, dá sa to.“ Rozdielna musí byť aj komunikácia. „S chalanom sa môžeš pohádať, ten sa na chvíľu naštve, ale potom sa vráti a pokračujeme ďalej. Dievčatá tri týždne hrajú formu, sú urazené. Učí ma to aj komunikovať.“

Konská duša športovca

Dievčatá ale nie sú jediné, ktoré v sebe majú dušu športovca. „Aj kôň chce vyhrávať. Vidím to na nich, že aj oni vedia, že sme vyhrali, a rovnako tak sa aj chovajú. Kone sú hrozne hrdé a v každej konskej duši drieme duša športovca. Len ju v ňom treba prebudiť a trojica je dokonalá. Ak je húževnatý, snaživý jazdec, pri ňom tréner s pokojnou rukou a spoľahlivý kôň, ktorý verí lonžérovi, tak je to dokonalá trojica.“ Presne takú vytvárajú spolu s koňmi 14-ročným Leom Da Vincim a sedemročným nemeckým ryšiakom Walterom Winniem. „Náš tím dopĺňa aj predseda klubu Cyril Sedlačko, ktorý aj keď má už po osemdesiatke, cestuje s nami po súťažiach,“ dodáva.

Môžeme ho uspať?

Kone sú v živote Jána Tribulu už takmer 40 rokov. Jazdí aj rekreačne a miluje vychádzky v prírode na konskom chrbte. „Jazdectvo je vášeň na celý život.“ Pri rozhovore si spomenul aj na najkrajší a najsmutnejší moment spojený so svojou záľubou. Začal tým smutným, aby sme rozhovor mohli ukončiť s úsmevom. Do očí mu náhle vyhŕkli slzy. „Keď som sa dozvedel, že môj najmilovanejší kôň Celtic, s ktorým som bol majster Európy, dostal veľmi silnú koliku a nedokázali ho zachrániť už ani v Brne na klinike. Naraz dostanete telefonát, v ktorom vám niekto hovorí, že má šesť metrov čreva odumretého a že nie je šanca, aby prežil a už sa netrápil.

Tak povedzte, môžeme ho uspať? Najťažšia chvíľa, kedy som mal pocit, že strácam akoby pevnú pôdu pod nohami. Strácam niečo, čo mi bolo najbližšie v živote a prinieslo mi to vytúžený pocit šťastia. A rozhodnutie musíte urobiť. Bolo to nesmierne ťažké a silné.“ Smútok v zapätí vystriedali pekné spomienky. „Spomínam si, keď sme na Štedrý deň išli do lesa na koňoch kvôli kamarátke, ktorá bola zranená. Doniesli sme jej vianočný stromček. Stačí aj to, keď vojdem do stajne a počujem ako kôň zaerdží. Sú to možno drobnosti, ale extrémne silné. Rovnako silno na mňa pôsobí, keď vidím ako sa rodí žriebätko. Stále si tak popľujem a poprajem mu krásny športový život.

Prípadne, ak dobre dopadne súťaž a bez ohľadu na umiestnenie viem, že sme pre to urobili maximum a vraciame sa šťastní. Pocitovo sa viem najviac vytešiť, keď kôň získa ocenenie Kôň roka v závere sezóny, prípadne, ak vidím vysoké známky pre koňa. Na posledných majstrovstvách sme mali koňa, ktorý bol v TOP 5 najlepších koní sveta. To je pocit, ktorý ma extrémne hreje, a potom tie veľké úspechy ako majster Európy – to extrémne poteší. Tituly majstrov Slovenska beriem už skôr ako povinnú jazdu, už ich mám asi 25. Tak to už beriem tak, že je to stabilná méta a na medzinárodných súťažiach poďme ukázať, že sa vieme rovnať so svetom.“

Kôň sklamať nezvykne

A čím Tribulovi kone tak počarovali? „Konský pohľad, dôvera medzi mnou a koňom. Keď do stajne vojde cudzí jazdec, koňom sa rozbúši srdce, lebo prichádza niekto, koho nepoznajú a nevedia čo od neho môžu čakať. Ak ale do stajne vojde jazdec, tréner, stajník, niekto, koho kone poznajú a majú ho radi, tak ich tep sa upokojí, srdce začne biť pomalšie. Cítim jednoducho súzvuk duší, mňa a mojich koní. Niekedy sú tvrdohlavé, rovnako ako ja, niekedy chcú vyhrávať, rovnako ako ja. Na vychádzkach v prírode sme ako jeden celok. Ako keď vidíte sochu s jazdcom na námestí odliatu z kovu a ten jazdec sa od koňa jednoducho nedá oddeliť. To isté cítim ja. Mám pocit, že v živote ťa môže sklamať hocičo a hocikto, ale kôň to nezvykne byť,“ uzavrel.

Posledný septembrový víkend sa Ján spolu so svojimi dievčatami zúčastnil Majstrovstiev Slovenska vo voltížnom jazdení 2021. Sára Šoltészová sa stala Majsterkou Slovenska, a tiež celkovou víťazkou slovenskeho pohára. Soňa Janigová zase vicemajsterkou. Úspech zožal aj kôň Walter Winnie, ktorý je koňom roka 2021.

© Jana Pisarčíková

Foto: archív Jána Tribulu