Človek vždy musí mať cieľ

Z postele ho každé ráno po štvrtej hodine doslova vytiahne za nohu východ slnka, na ktorý sa túži pozerať zo svojho bicykla. Na sedadle trávi takmer tisíc hodín ročne. Na kilometre je to približne 24-tisíc. Ján Halik začínal s cyklistikou už ako dieťa – na sídlisku. Neskôr začal vyhrávať jeden pretek za druhým, a to ho hnalo neustále vpred. Dnes sa vďaka nemu môžeme pochváliť, že v Poprade býva majster Európy v horskej cyklistike v kategórii Masters.

Skúšal robiť džudo a chcel aj lyžovať. S deckami na sídlisku si na mieste väčšieho parkoviska vytvorili pretekársku trať, kde kopírovali vtedajšie Preteky Mieru. V štrnástich rokoch, keď uvidel prvý horský bicykel, stretla ho doslova láska, ktorej upísal celý svoj život. K cyklistike ho nikto neviedol. Začínal sám. „Vôbec som nevedel, ako mám trénovať. Bolo to formou skúška, omyl. Doslova som sa len bicykloval po lesoch,“ hovorí. Keď mal osemnásť rokov, v Tatrách sa organizovali prvé preteky pre verejnosť. „Bol to krátky okruh na horských bicykloch. Absolvoval som to a veľmi sa mi to zapáčilo.“

Naučil sa ako trénovať

Najväčším nakopnutím pre neho bolo, keď sa na prvých veľkých pretekoch umiestnil na prvom mieste. „Investoval som viac do bicykla, vlastne všetko, čo som zarobil, išlo do bicykla. Keď som začal jazdiť maratóny, občas som sa dostal aj na bedňu,“ spomína si. V 28 rokoch zatúžil pracovať v obchode s bicyklami. Ján ale zvykne vždy myslieť vo veľkom. A aj preto si to zamieril rovno do Írska. „Najprv som pracoval ako pomocný čašník, kým som si nezlepšil angličtinu, a potom som v cykloobchode naozaj pracoval. Tam som dostával konečne aj rady, čo sa týka tréningov, a s príchodom internetu som si o tom študoval stále viac a svoje tréningové zvyklosti menil.“

Deň Jána Halika dnes začína niečo po štvrtej hodine rannej. „Cyklistika je vytrvalostný šport. Človek potrebuje veľa času na budovanie nie rýchlosti, ale vytrvalosti. Týždenne mi cyklistika vezme asi 20 hodín. Keďže sa chcem poobede venovať mojim dievčatám, tak vstávam skoro ráno tak, aby som pred piatou už vyrážal na bicykel a aby som 7:15 už sedel v práci za počítačom osprchovaný a najedený. Ráno trénujem dve hodiny a poobede, tak hodinu, hodinu aj pol.“

160 hodín v zime

Pred túžbou vysadnúť na bicykel ho dokonca nezastavia ani mrazy. Najnižšia teplota, počas ktorej jazdil, bola podľa jeho slov mínus 22 stupňov. „Tak, ako sa dá lyžovať v takomto počasí, dá sa aj bicyklovať. Dnes už oblečenie pre cyklistov je v inej kvalite. Pred dvadsiatimi rokmi to cyklisti riešili inak. Do zjazdov používali noviny, ktoré si priložili pod bavlneným tričkom na telo. Výborne sajú pot a neprefúkne vás. Noviny fungovali ako membrána. Ešte teraz to niektorí profesionálni cyklisti praktizujú.

V mrazoch sa v pohode jazdiť dá. Ak je do mínus 10 až 15 stupňov, je to úplne bez problémov.“ Ako dodal, po vrchole sezóny si vždy poriadne vydýchne práve preto, aby sa naštartoval na zimu. „Je to paradox, ale práve v zime musí človek našliapať veľa. Nikdy nerátam výkon na kilometre, pretože tie môžu byť rozdielne pri horskom a pri cestnom bicykli, ale na hodiny. Hodiny sú konštantné a ja v zime musím najazdiť 160 hodín.“

Majstrák je najviac

Každodenná drina prináša svoje ovocie. O čom svedčí aj počet pohárov a ocenení vyložených u neho doma na skrini. Ako sám povedal, jeho osobný prím drží majstrák Európy v MTB maratóne. „Konal sa „na mojej domácej“ trati vo Svite, kde sa mi podarilo vyhrať kategóriu Masters tesne pred Karlom Hartlom. To bol môj najväčší úspech. Tento rok som vo Švajčiarsku na majstrovstvách Európy skončil tretí v kategórii, pred tromi rokmi som sa zase zúčastnil Transalpu. Ide o najstarší etapový pretek horských bicyklov v Európe, sedem dňový pretek dvojíc cez Alpy.

Spolu s parťákom z Čiech sme skončili druhí.“ Vtedy Halik pretekal spolu s Karlom Hartlom. „Pre mňa bol Karel vždy človek, ktorý keď prišiel na pretek, proste ho vyhral. Človek, pri ktorom som si až do svojich 40 rokoch vravel, že nad ním nemám šancu zvíťaziť. V 41 rokoch som ho ako prvý na Slovensku porazil. Bolo to vtedy veľké prekvapenie. Obaja sme ale vedeli, že chceme ísť pretekať aj spolu. Na preteku dvojíc je veľmi dôležité, aby si ľudia sedeli aj ľudsky a my sme si sadli. Aj keď nie stopercentne. Každý sme predsa nejaký.“

Najrýchlejší slovenský čas

Ako Ján povedal, pretekať na Slovensku a v zahraničí je veľký rozdiel. „Na pretekoch na Slovensku odštartujem a od štartu do cieľa idem medzi prvými. Vlastne snažím sa ísť prvý a pritom si doslova idem svoje tempo. Ak pretekám v zahraničí, snažím sa byť aspoň medzi prvými, ale tam sa do krvi bojuje o prvé miesto. Jazdil som na najdlhšom preteku horských bicyklov Salzkammergut. Je to 210 kilometrový pretek v jeden deň, prevýšenie zhruba 7000 metrov a absolvoval som ho 6-7-krát. Tu držím aj najrýchlejší slovenský čas 10 hodín 45 minút. V Írsku som pretekal na majstrovstvách Írska, skončil som štvrtý, ale keďže som nebol Ír, mohol som pretekať len ako účastník. Jazdil som v Taliansku, v Nemecku, Poľsku.“

Afrika mu nevonia

Ako Ján hovorí, človek musí mať vždy nejaký cieľ. „Viem si v živote plniť všetko čo chcem a priebežne si to aj plním. Dosiahol som majstra Európy vo svojej kategórii. Poslednú septembrovú sobotu idem na Majstrovstvá sveta v bike maratóne v kategórii Masters. Ak sa mi toto podarí, bude to vrchol,“ povedal. Zhruba 70 kilometrov a prevýšenie 2800 metrov. „Nie je to to najnáročnejšie čo som kedy išiel, ale idú tam ľudia, ktorí naozaj chcú pretek dobre zajazdiť. Je tam rozdiel dvoch až troch tried. Chcem sa ísť porovnať s ľuďmi, ktorí sú tomu oddaní a vedia ísť až na krv.“

Pozvánku dostal aj na pretek dvojíc do Južnej Afriky. Ten mu ale až tak nevonia. „Je to niečo ako Tour de France medzi horskými bicyklami, ale nechcem tam ísť. Druh preteku sa mi vôbec nepáči. Je to pretek po púšti. Viac ma bavia preteky alpského charakteru, kde sú krásne, dlhé výjazdy a človek vidí hory, niečo také ako keď idete po šotoline na Sliezsky dom. Ale zase je to najvýznamnejší pretek, tak možno raz.“

Východ slnka – motivátor

Pri akomkoľvek športe je motivácia veľmi dôležitá. Aj Ján má dni, kedy sa musí nejako nakopnúť. Má na to ale skvelý spôsob. „V zime, na jeseň a na jar ma ráno na bicykel vytiahne východ slnka. Je to pre mňa motivujúce. Takmer vždy, keď stíham, sa na chvíľočku niekde zastavím a vnímam ticho lesa, zatvorím oči, vydýcham sa a zresetujem, a z toho čerpám energiu po celý deň.“ Pre cyklistiku je veľmi dôležité aj dobré nastavenie mysle. Možno viacerí, ktorí fandia tomuto športu, by chceli nazrieť počas preteku do hláv cyklistov a zistiť, na čo asi tak myslia.

„Keď to bolo v začiatkoch, tak som si vravel – načo je toto dobré? Teraz už mám výhodu oproti ostatným. Nemusím si už nič dokazovať. Pretekanie je veľa o ľudskom egu. Hlavne chlapi si ho potrebujú dvíhať. Teraz, keď som na preteku, už sa len usmievam a keď ma niekto preskočí, poviem si, dobrý je, ide mu to. Tohto roku ma po dlhom čase na Horale vo Svite jeden chalan predbehol. Za chvíľu ma predbehli už dvaja. A ja som si povedal, že 45 rokov je už asi ten vek, kedy sa to začne lámať a pôjde to ťažšie, ale tiež som si povedal, že chlapci sú dobrí.

Je to super, som rád, keď dobrí ľudia bicyklujú.“ Ako na záver dodal, cyklistike vďačí za takmer všetko, čo v živote má. „Práca v cykloobchode v Írsku mi dopomohla k bytu, autu. Skrz bicykel som sa dokonca spoznal aj s majiteľom firmy, pre ktorú pracujem už štrnásty rok. Cyklistika mi doslova čistí hlavu, je to psychohygiena. Pomáha mi vybudovať vyrovnanosť a spokojnosť samého so sebou,“ uzavrel. Posledný septembrový víkend sa Ján zúčastnil Majstrovstiev sveta v kategórii Masters. Do cieľa prišiel na peknom 8. mieste.

© Jana Pisarčíková

Foto: Archív Ján Halik