Na slovíčko s „doktorom z hôr“

Narodil sa v novembri roku 1966 do literárnej rodiny. Mama bola učiteľka slovenského a ruského jazyka, otec je spisovateľom. On ale chcel liečiť ľudí. Po úspešnom ukončení Lekárskej fakulty v roku 1991 nastúpil na svoje prvé pôsobisko do Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy (pozn.red.: v tom čase OLU TaRCH Vyšné Hágy) a pôsobí tam až doteraz. S prezidentom Slovenskej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti SLS a primárom I. oddelenia pneumoftizeológie Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy doc. MUDr. Ivanom Solovičom, PhD. sme sa porozprávali o tom, ako vyzerá liečba COVID pacientov i o chorobe starej ako ľudstvo samé.

Pán primár, prezraďte nám na úvod, prečo ste sa rozhodli ísť v živote práve týmto smerom? Vy ste rodený Bratislavčan, no celý svoj profesijný život ste strávili vo Vysokých Tatrách. Aj preto vás kolegovia zvyknú nazývať „Doktor z hôr.“ Prečo práve Tatry?

„Kedysi som sa rozhodoval, či medicína alebo farmácia, vyhrala lekárska fakulta. Ešte počas štúdia som tu praxoval v lete 1989 a Vysoké Tatry, koho by tie už neočarovali a nepočarovali. Takže som sa od 1. augusta 1991 rozhodol nastúpiť na svoje prvé – a stále jediné – pracovisko práve do tohto ústavu. Vyšné Hágy sa začali stavať v roku 1936 a boli otvorené 2. júna 1941 ako Sanatórium Robotníckej sociálnej poisťovne, kedy zomieralo ročne na tuberkulózu na Slovensku viac ako 3 000 pacientov a počty chorých šli do desaťtisícov.

Pôvodne som sem išiel na jeden rok, potom na tri a keď som si spravil prvú atestáciu z vnútorného lekárstva, začal som si uvedomovať, že by bolo zrejme odtiaľto škoda odísť. Začal som pracovať na tuberkulóze, kde ale prvý dojem bol, že snáď vydržím pol roka …A som tu už dvadsať rokov. Ústav patril spoločne s Podunajskými Biskupicami a nitrianskym Zoborom k vlajkovým lodiam pľúcnych chorôb.“

Koľko rôznych miest ste v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie prešli predtým, než ste sa stali primárom?

„Prešiel som všetkými možnými lekárskymi pracovnými miestami, aké naša systematizácia pracovných miest umožňuje: od mladšieho sekundárneho lekára, staršieho sekundára, primára, námestníka riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť, riaditeľa ústavu, konziliára, vedúceho lekára pre liečbu multirezistentnej tuberkulózy, primára Kliniky pneumológie a ftizeológie Slovenskej zdravotníckej univerzity, detašované pracovisko Vyšné Hágy.“

Pracujete aj pre Svetovú zdravotnícku organizáciu, ktorej expertom ste od roku 2002. Ako sa človek stane expertom tejto prestížnej organizácie?

„Od roku 1997 spravujem národný register a máme tak dokonale zmapované detailne celé Slovensko a myslím, že naše dáta, ktoré sme SZO prezentovali boli a sú na veľmi dobrej úrovni. V roku 1999 som sa stal národným delegátom SZO, absolvoval som školenia a dostal som ponuku, či by som nekonzultoval niektoré programy, napr. zavádzanie systému národného registra podľa nášho modelu pre Bielorusko a Ukrajinu. Doplnil som si vzdelanie a kvalifikáciu, aby som mohol byť konzultantom SZO pre tuberkulózu, plusom bolo, že okrem angličtiny a nemčiny hovorím plynne po rusky. Začal som robiť prvé misie, bol to Uzbekistan, Bielorusko a ďalšie krajiny.“

V poslednej dobe si vás ľudia akosi automaticky spájajú práve s pandémiou koronavírusu. Pán primár, je tento vírus stále akousi neprebádanou oblasťou? V čom sme sa za ten čas posunuli?

„O ochorení COVID-19 vieme za rok pomerne veľa, na druhej strane musíme povedať, že stále mnoho nepoznáme. Určite sa rozšírili naše vedomosti a poznatky o vyvolávateľovi ochorenia. Avšak, čím viac máme pacientov a klinických skúseností, tým zisťujeme, že máme menej poznatkov o možných komplikáciách. Kým v úvode sme si mysleli, že ide čisto o pľúcne ochorenie, resp. ochorenie, ktoré postihuje len pľúca, teraz vieme, že toto ochorenie môže postihnúť ktorýkoľvek orgán v ľudskom tele.

Pri tomto ochorení dochádza k veľmi závažným organickým zmenám v rámci postihnutia toho-ktorého orgánu koronavírusovou infekciou. Takisto dochádza k zmenám psychiky pacienta, či zmenám správania sa. Môže sa vyvinúť dokonca aj zmena osobnosti. COVID-19 môže postihnúť nielen pľúca, ale ktorýkoľvek orgán v ľudskom tele. Ešte väčším problémom je, že následky tohto ochorenia sa môžu objavovať s istým odkladom, resp. v istom čase po aktívnom priebehu ochorenia.“

Skúste priblížiť aký je postup pri liečbe COVID pacientov?

„Postupujeme podľa štandardných postupov, ktoré boli schválené. Často je to kombinácia liekov, ktorými potláčame symptómy ochorenia. Podávame napríklad liečbu v kombinácii remdesivir s varicitimibom, alebo ivermektín. Čo máme overené a čo ako pneumológ viem, že má účinok, sú kortikoidy, z ktorých najvýhodnejšie vychádza dextametazón. Vzhľadom na to, že naši pacienti majú aj iné ochorenia, podávame kortikoidy v kombinácii s antibiotikami, ďalej sú to probiotiká, izoprinozín, imunostimulačná liečba a antivírusová liečba.

Vyskúšali sme aj viaceré antivirotiká, pri ktorých sa postupne uvádzalo, že majú povolenie na liečbu príznakov COVID-19. Niektoré z nich vykazovali v úvode veľmi sľubné výsledky, ale finálny efekt sa napokon neprejavil. Mali sme hospitalizovaných aj pacientov, ktorým sme podávali plaquenil, taktiež ridonavir ropidamil. Sme si však plne vedomí, že stále nemáme presne určené, aké lieky používať na liečbu ochorenia COVID-19.

Európska respiračná spoločnosť vydala odporúčania pre liečbu pacientov s akútnym COVID-19, kde charakter silných odporúčaní vyplýva len pre kortikoidy. Antibiotiká sa odporúčajú len vtedy, ak sú indikované, teda v prípade superinfekcie. Ostatná liečba je stále len na úrovni stredne silných a slabých dôkazov. Skúsenosti s použitím jednotlivých prípravkov sú často rôzne. Potenciál do budúcnosti vidím napríklad v biologickej liečbe, ktorá je zatiaľ ešte v štádiu klinického skúšania.“

Keď sa človek vylieči z COVID-u, respektíve je prepustený z nemocnice, čo je potrebné, aby dodržiaval? Je pravdou, že aj po vyliečení môže byť človek infekčný?

„Podľa poslednej revízie hlavného hygienika, nie je potrebné tak, ako v úvode a počas prvej vlny, vykonať 2 PCR testy s odstupom 48 hodín, aby mohol byť pacient prepustený do domácej starostlivosti. V súčasnosti stačí, ak sa u pacienta zlepšujú klinické príznaky. Ak je pacient 3 dni bezpríznakový, má dostatočnú saturáciu kyslíka, môže byť prepustený do domácej starostlivosti, aj keď nie je dovŕšená karanténna doba 14, v prípade ťažších nálezov 21 dní. Pacient teda prichádza z nemocnice domov, avšak neznamená to, že už nie je infekčný.

Na druhej strane, pacient môže byť z nemocnice prepustený aj v prípade, ak má pozitívny PCR test. V takýchto prípadoch rodina často nechápe prečo a bojí sa pacienta prijať do domácej starostlivosti. Žiaľ, pri súčasnej obsadenosti a tlaku na lôžka nie je možné udržať každého pacienta na nemocničnom lôžku tak dlho, aby sme mohli s istotou vyhlásiť, že už nie je infekčný.“

Najčastejšie sa dnes samozrejme skloňuje COVID, no máme tu aj chorobu, ktorá sprevádzala ľudstvo už oddávna. Tuberkulóza. Kedy sa prvýkrát na svete objavila?

„Možno povedať, že je stará ako ľudstvo. Veď prvé správy o tuberkulóze pochádzajú z čias, keď ľudia začali vytvárať väčšie sociálne celky. Už nálezy kostier z mladšej doby kamennej potvrdzujú existenciu kostnej formy tuberkulózy. V druhom tisícročí do nášho letopočtu v Babylone Chammurapi povolil rozvody so ženami s touto chorobou. Hippokrates podrobne opísal príznaky pľúcnej tuberkulózy, Avicenna konštatoval, že choroba je prenosná a na jej rozvoj vplýva okolie. Zaujímavé je, že muži majú tuberkulózu dvakrát častejšie ako ženy.

Keď som tu v ústave praxoval, boli tu prevažne starší pacienti, ale dnes už máme mladšie vekové skupiny medzi 20 až 40 rokmi, ľudí v produktívnom veku.“

Je to liečiteľné ochorenie?

„Je to smrteľná choroba, ak nie je liečená. Pacienti zomierajú, ak prídu neskoro, keď už doslova nemajú čím dýchať, majú rozsiahle nálezy. Ročne je tuberkulóza bezprostrednou príčinou úmrtia piatich až ôsmich pacientov. Inak je to bežné infekčné ochorenie, prenosné kvapôčkovou nákazou podobne ako chrípka, ktoré môže postihnúť kohokoľvek. Je liečiteľná, aj keď jej multirezistentné formy sú veľmi problematické. Žiaľ, povedomie ľudí o nej je veľmi nízke.“

Je pravdou, že tuberkulóza môže postihnúť okrem pľúc aj ktorýkoľvek iný orgán v tele?

„Prakticky všetky formy tuberkulózy sa začínajú v pľúcach, ale najmä pri ľuďoch so zníženou imunitou sa môže stať, že baktérie preniknú krvou do rôznych orgánov a vyvolajú mimopľúcne formy. Človek môže mať tuberkulózu ktoréhokoľvek orgánu – kostí, kĺbov, svalov, očí, uší, nosa, srdca, pečene, kože… Aj tieto ochorenia sú liečiteľné, niekedy v kombinácii s chirurgickou liečbou, ale musí to byť samozrejme včas.“

Na záver by som sa ešte opýtala, aký máte vzťah k vašej práci? Nebojujete niekedy s pocitom vyhorenia?

„Je ťažká, ale určite zaujímavá, nie je stereotypná, treba veľa premýšľať a hľadať riešenia pre konkrétneho pacienta, meniť vlastné myslenie, zaužívané postupy. Už som spomínal, že keď som sem nastúpil, myslel som, že po pol roku utečiem, ale človek si zvykne. Naši pacienti sú rôzni, treba vedieť s nimi jednať, vysvetliť veci aj inžinierovi, aj človeku, ktorý nevie písať ani čítať, musím vedieť, čo na koho platí, uvedomiť si, že tu s nami môže byť pacient aj niekoľko mesiacov, vďaka čomu vzniká iný vzťah ako na oddelení, kde je pacient týždeň.

Napríklad musím dokázať presvedčiť obyvateľov rómskej osady, že v záujme ochrany aj ich zdravia je potrebná izolácia chorých na uzatvorenom infekčnom oddelení. Samozrejme, pacient musí v lekárovi cítiť aj autoritu a mať pred ním určitý rešpekt, veď tu mávame pacientov, ktorí sa vrátili z väzenia, či opakovaných recidivistov. Človek tu musí byť v istom zmysle fanatik. A môžem si občas dovoliť aj príjemné odreagovanie, ako keď som nedávno prispel do knihy Petra Vala Čierny humor v bielom plášti.

Zažívame tu veľa príhod, aj zábavných a vtipných, ale samozrejme aj smutných, veď aj to k životu patrí. Niekedy si uvedomujem, že mi chýba Bratislava, ale už tu mám profesionálne aj osobné zázemie. Na druhej strane, ako konzultant SZO pomerne dosť cestujem, prednášam, učím. Zrejme preto mi ani nehrozí prípadný syndróm vyhorenia.“

Fotografie: Ivan Solovič