Benko: Živú kultúru nenahradí nič

Do divadla v Spišskej Sobote sa v tomto roku opäť vrátil festival Divadelné fašiangy. Plná sála do poslednej stoličky každú jednu nedeľu dáva do sveta oznam o tom, že ľudia sú naozaj hladní po kultúre. Dlhoročný herec, autor a režisér Divadla Commedia Poprad Vladimír Benko porozprával o začiatkoch festivalu a i o tom, ako ťažko prežívalo divadlo chvíle, keď ich navždy opustil člen Dušan Kubáň.

Pán Benko, skúsme sa vrátiť trošku do minulosti a zaspomínať si, ako vznikol nápad zorganizovať Divadelné fašiangy?

„Prvá myšlienka vznikla v roku 2006. Chceli sme urobiť prehliadku hier Divadla Commedia Poprad. V repertoári sme mali 12-13 hier a boli veľmi úspešné. Pochodili sme s nimi nielen Európu, ale dá sa povedať, že aj celý svet, keďže sme boli aj v Kanade, či v Tunise. Povedali sme si, že v Poprade nie je až taká veľká možnosť uvádzať predstavenia. Tak sme to zoskupili do jedného. Potom začali Divadelné fašiangy narastať. Začali sme si prizývať súbory, ktoré aj nás pozývali, z Maďarska to bol Sarvaš, zo Srbska Báčsky Petrovec, Stará Pazova a Kysáč.

Veľa repríz sme mali v Česku. A tak sa rozšírila naša ponuka počas Divadelných fašiangov. Vznikol z toho medzinárodný festival. Začali sme jednotlivé ročníky napĺňať programom, až prišla epidémia koronavírusu. V roku 2020 sme museli jedno predstavenie zrušiť. Vtedy sme Divadelné fašiangy ešte na 99 percent dotiahli do úspešného konca. Potom prišla pauza.“

Prezraďte, koľko predstavení ste počas tohto roka pripravili a ako sa vám osvedčilo, že sa hrajú vždy v nedeľu?

„Divadelné fašiangy robíme vždy v prvých troch mesiacoch roka – január, február, marec. Niekedy možno aj apríl. Vychádza to osem až desať predstavení každú nedeľu. Tento deň sa nám veľmi osvedčil, a to nie sú žiadne chválospevy. Odozva bola taká, že diváčky ma oslovili po skončení predstavení so slovami: „Pán Benko a čo ja budem teraz robiť v nedeľu po fašiangoch?“ Ľudia sú na to zvyknutí. Keď je nedeľa, pôjdeme do divadla. Nahráva nám aj televízia, pretože z 200 programov si naozaj nie je aký vybrať. A to hlavne v nedeľu večer. Ľudia teda prichádzajú za živou kultúrou a tá sa nedá ničím nahradiť. V divadle vznikajú nové veci, okamihy a toto majú diváci radi.

Áno. Počula som, že po pauze sa to ale poriadne rozbehlo a sála je počas predstavení takmer vždy divákmi úplne zaplnená.

„Najprv bola spomínaná pauza a po nej …neviem si to vysvetliť, či sú naozaj ľudia hladní po divadle, ale tento ročník sa veľmi dobre predával. Ľudia prichádzajú, pýtajú sa a sála v Spišskej Sobote akurát stačí a ľudia sa bavia.“

Asi najžiadanejším zo všetkých žánrov je počas fašiangov práve komédia. V tomto roku ste ale mali jedno predstavenie, ktoré sa tak trošku tomuto žánru vymykalo.

„Áno. Zo žánrov je žiadaná komédia, preto som aj ja v dramaturgii Divadelných fašiangov vsadil hlavne na osvedčené komediálne tituly. Výnimkou ale bolo predstavenie, ktoré u nás hosťovalo z Prahy. Sami sa mi ponúkli. Bola to inscenácia na motívy knihy Bohumila Hrabala Ostro sledované vlaky. Tento titul na Slovensku ešte nebol, a tak som to vzal. Mal som obavy. Komediálny žáner na našich plagátoch prevláda, tak či to diváci zoberú. Ale chvalabohu, malo to obrovský úspech. Mnohí ľudia videli, že aj hrôza vojny sa dá urobiť poeticky. Bol standing ovation, ale aj slzy v očiach. A toto ja milujem. Tieto kontrasty. Smiech a slzy. Ako povedal Chaplin, to sú najväčšie emócie pri umení.“

Išlo o Divadlo Radar z Prahy. V Spišskej Sobote ale tento rok svoje umenie predviedli aj slovenské súbory z rôznych kútov krajiny. Ktoré predstavenia by ste vyzdvihli?

„Na prvé miesto by som posunul Divadlo mladých Šuňava. Po 10 rokoch oprášili inscenáciu Rysavá jalovica, ktorá mala veľmi veľký ohlas a úspech, a s ktorou pochodili tiež celé Slovensko. Trošku som ich inštruoval, že je to pekná inscenácia a bola by škoda, keby zakapala. A keďže Divadlo mladých v Šuňave je združenie a venujú sa aj folklóru, divadelné predlohy doplnia vždy pekné folklórne obrazy. Režíroval som to a dával som si pozor, aby nebol z toho folklórny program, len také nuansy, ktoré inscenácii pomohli.

Nemôžem ale obísť predstavenie divadla Ramagu zo Spišskej Starej Vsi. Naštudovali inscenáciu jednoaktoviek od A. P. Čechova Medveď a pytačky. Nie je to nič nové, hrá sa to dlhé roky na školách, či na konzervatóriách. A keď ma oslovili, vedel som do čoho idem. V súbore sú len traja. Tak som vybral práve túto hru a herci sa toho zhostili veľmi dobre. Do popredia vystúpila ich svojská herecká tvorba a ňou pomohli Čechovovi i predlohe.“

Úvod a záver Divadelných fašiangov už tradične patril a bude patriť Divadlu Commedia.

„Na úvod sa nám podarilo oživiť hru Kapustnica. Rok 2022 bol pre nás veľmi smutný a prelomový. Opustil nás a už len zhora sa na nás pozerá náš dlhoročný kolega, herec, technik, zvukár. Človek, ktorý robil v divadle všetko – Dušan Kubáň. Mali sme pauzu. Nevedeli sme, čo máme so sebou robiť, celý súbor bol z toho vykoľajený. Neskôr sme mali vážnejšie sedenie a povedali sme si, že Dušan by určite súhlasil, aby hry nešli do archívu, aby sa doslova nestratili. Divadlo Commedia je známe tým, že sme divadlo bez derniéry. Tým sme známi po celom Slovensku.

Naštudujeme inscenáciu a hráme ju vždy, pokiaľ sa len dá. Nevadia nám roky. Kapustnicu hráme od roku 2008, Malku od roku 2004. Proste to oprášime, preskúšame a ideme do toho. A tak sme oprášili Kapustnicu a Dušana Kubáňa zastúpil Vlado Vaľko a môžem povedať, že sa toho ujal bravúrne. Ľudia, ktorí to videli prvýkrát, nemali výhrady. Dokonca súhra Vaľka a mňa, keď hráme dvoch dôchodcov, ktorí majú ísť do starobinca, pretože im idú zbúrať chalupy, bola dôveryhodnejšia a toto považujem za malú výhru. Nesklamali sme a povýšili sme inscenáciu do ďalšieho levelu.

To isté platí aj o závere Divadelných fašiangov. Podarilo sa nám Dušana Kubáňa nahradiť jedným naším novým členom. Je to Michal Varga a účinkuje v inscenáciách Neprebudený a Malka. Zase sme mali šťastie popri tom nešťastí, ktoré nás zastihlo, že sme získali úžasného člena, ktorý je zapálený pre divadlo. Je to vynikajúci typ, muzikant, spevák. Pochodil v rôznych programoch celé Slovensko i Česko, takže javiska sa nebojí. A napriek tomu, že býva niekde medzi Prešovom a Košicami, sadne do auta a za pol hodiny je na skúške v Spišskej Sobote. Veľmi si to vážim a on sa taktiež teší na ďalšie reprízy, pretože v marci a v apríli nás čakajú predstavenia Malky.“

Pán Benko, ale ani sa nenazdáme a divadlo opäť čakajú oslavy. 55 rokov je v živote divadla krásne číslo. Prezradíte ako budú vyzerať?

„Aj trošku na to zabúdam a aj som si to uvedomil pri skladbe fašiangov. Päť rokov preletelo ako jedna báseň. Patrí sa to osláviť novým titulom. Po fašiangoch sa pustíme do nového titulu, zatiaľ poviem len toľko, že účinkovať tam budú štyria muži. Práve s novým kolegom. Vždy si titul vyberám podľa toho, s kým môžem počítať, a to je 50 percent úspechu. V októbri pevne verím a klopem, že sa popradskému publiku predstavíme s novou hrou.“

Určite sa všetci tešíme. A ešte posledná otázka na záver. Čo najviac milujete na divadle?

„Je to herecká tvorba. Ľudia prídu do divadla a môžu tam byť krásne kulisy, svetlá, bliká to tam, púšťajú dym z každej strany a divák príde domov a ani nevie o čom predstavenie bolo. Ja som trošku, vekom si to už môžem dovoliť, konzervatívec, ale chcel by som, aj vďaka fašiangom, docieliť jednu vec. Takú, ktorá je zaužívaná v Prahe. Ľudí ani tak nezaujíma titul a to od koho to je, ale práve kto tam účinkuje. Ak by sa to podarilo, bol by to balzam mojej duše.“

Jana Pisarčíková