Monika Naštická: Kniha vás musí osloviť v správny čas

Práci v Podtatranskej knižnici zasvätila celý svoj profesijný život. Už ako malé dievčatko mala rada knihy a ako tínedžerka nemala s čitateľským denníkom ani najmenšie problémy. Monika Naštická, riaditeľka Podtatranskej knižnice si koncom uplynulého roku prevzala ocenenie za prínos pre slovenské knihovníctvo a Spolok slovenských knihovníkov a knižníc.

V rodinnom dome v mestskej časti Popradu – Veľká sa svietilo v izbe. Práve prebiehala príprava na ďalší deň v škole. Medzi ôsmimi súrodencami ku knihám „privoniavala“ aj Monika Naštická. „Čítanie ma sprevádzalo už od malička. Keď sa pripravovali starší súrodenci, tak som vždy bola pri nich. Mala som dve sestry, ktoré boli učiteľkami, takže ku čitateľskej gramotnosti som mala blízko i keď vtedy sa o čitateľskej gramotnosti ešte ani nehovorilo.“

Neprofesionálna knihovníčka

Aké ju ale postretlo šťastie, keď ju prílišne vyťažená kamarátka jej sestry, neprofesionálna knihovníčka na pobočke vo Veľkej a zároveň učiteľka priviedla do knižnice a začala ju zaúčať – či by si náhodou cestu v rámci knihovníctva nenašla. „V prvom rade išlo o to, aby som bola medzi knihami, medzi deťmi a trošku aj pomohla pani učiteľke. To som robila až do konca základnej školy.“ Roky zbehli rýchlo. Počas jej štúdia na gymnáziu na vtedajšom Leninovom nábreží nastali v okresnej knižnici problémy. A to so zabezpečením pracovníčky na pobočke. Monika Naštická sa tak sama stala neprofesionálnou knihovníčkou.

Keď padol sen o učiteľstve

Určite súhlasíte, že lásku ku knihám majú v sebe zakorenenú aj učitelia. „Práve to bolo mojou ambíciou. Veľmi sa mi páčilo, ako moje dve sestry opravovali diktáty a písomky a veľmi rada som sa hrala na učiteľku. Mala som aj farebné perá. Len v rámci daného obdobia nie všetko vychádzalo tak, ako by človek chcel. Nebolo mi odporúčané podať si prihlášku na pedagogickú a filozofickú fakultu.“ Pomohla rozprava s triednou učiteľkou a odbor šitý na mieru sa predsa len našiel. „Hľadali sme taký, kde by bol prítomný aj nemecký jazyk. Ako učiteľka som sa chcela zamerať na slovenčinu a nemčinu. Na Univerzite Komenského v Bratislave sme našli odbor Katedra knihovedy a vedeckých informácií spolu s nemčinou. Niektoré Popradčanky tam už študovali, tak som mala aj nejaké informácie o tom, ako sa tam študuje. Vzali ma a študovala som tam od roku 1979 do roku 1983.“

Prax ju absolútne pohltila

Knihovníctvo mala rada už ako malé dievčatko, no vtedy si to až tak neuvedomovala. „Keď sme sa dostávali do iných oblastí v rámci štúdia, zaujímalo ma to čoraz viac. A prax? Tá ma absolútne pohltila. Je to robota nie jednotvárna a človek sa môže nájsť v rôznych oblastiach tohto odboru.“ Nie je to len odobrať knihu od čitateľov, či vydať mu inú. Nejde len o výpožičný proces. Už vtedy to dobre vedela. „Knihovníctvo má v sebe tak pedagogické, ako aj umelecké črty. Potrebná je estetika pri príprave podujatí či nadväzovanie kontaktov na ľudí, ktorí by mohli pomôcť pri propagovaní knižnice, a to je naozaj len zlomok vecí, ktoré mi práve napadli.“

Hneď ako zatvorila brány školy, otvorila dvere Podtatranskej knižnice. „Po skončení školy som tu nastúpila a som tu doteraz.“ Do práce nastúpila plná ambícií. „Trošku sa to všetko bilo s teóriou a s tým, čo sa dalo skutočne realizovať v praxi. Vždy som mala rada prácu s ľuďmi i keď je to veľmi náročná činnosť nielen čo sa týka čitateľov. Od roku 1986 som bola vedúcou knižničných a informačných služieb a dovolím si tvrdiť, že práve to je úsek, na ktorom knižnica stojí a padá. Je to práca viditeľná verejnosti, bezprostredne komunikuje nielen s čitateľom, ale aj spolupracuje s rôznymi spolkami a inštitúciami. Vyžaduje si čas na prípravu a schopnosť prezentovať sa navonok. Už len postaviť sa pred účastníkov podujatia nie je také jednoduché.“

Digitálna doba neublížila

Vďaka prístupu Moniky Naštickej a jej láske ku knihovníctvu a knihám, Podtatranskej knižnici neublížila ani digitálna doba. „V súčasnosti sa verejné knižnice posúvajú do oblasti digitálneho vzdelávania a podpory informačnej gramotnosti. V rámci knižničného odboru sa nájde aj veľa iných profesií, ktoré by sa mohli uplatniť aj vo verejnej knižnici.“ Ak by mala porovnať fungovanie knižníc v čase, keď začala a dnes, povedala by to takto: „ V rámci spolupráce to bolo kedysi jednoduchšie. Celý systém bol v tom čase zameraný na to, že knižnica tu je a svoje služby ponúka a nebolo to také náročné na propagáciu vlastnej činnosti. V tomto období musí knižnica v rámci kultúry bojovať o svoje miesto, a taktiež i v rámci vzdelávania. Tým, že sa spoločnosť vyvíja, má iné problémy a sú iné nároky na ľudí, celý kolektív knižnice potrebuje kráčať s dobou. Pre knihovníkov je to čím ďalej, tým viac dôležité.“

Digitálna doba zmenila aj systém výpožičky. Papierové čitateľské preukazy nahradil automatizovaný knižničný systém. Nová doba uľahčuje prácu knihovníkom aj čitateľom. „Z domu si vedia skontrolovať čo a dokedy majú požičané, vedia si vyhľadať dokument, knihu, zistiť jeho dostupnosť. V rámci výpožičného procesu sme bližšie k ľuďom. Práca v knižnici sa jednoducho posúva do modernej doby. Aj keď sú rôzne možnosti pripomienok, neduh nevrátiť vypožičané dokumenty stále ostáva. Snažíme sa im dátumy pripomínať, posielame e-maily, pripomienky o tom, že sa kráti výpožičná doba, aby si ju predĺžili. Členstvo sa dá platiť cez internet banking. Je veľmi veľa možností, ale človek sa nemení.“

Už 40 rokov

V lete tohto roku (2023) to bude už presne štyridsať rokov, odkedy svoj pracovný život Monika Naštická naplno venuje Podtatranskej knižnici. Je taktiež predsedníčkou Krajskej pobočky Spolku slovenských knihovníkov a knižníc Prešovského kraja. V novembri uplynulého roka si prevzala cenu za prínos pre slovenské knihovníctvo a Spolok slovenských knihovníkov a knižníc. „Naozaj ma to potešilo. Ono sa to dnes už nenosí, no mňa tá práca napĺňa. Každé obdobie v tejto inštitúcii ma nadchýnalo. Ako predsedníčka som mala možnosť v rámci kraja pomáhať rozvoju knihovníctva a jeho smerovaniu, upozorňovať na nové témy, možnosti na individuálnu prácu s knihovníkmi, pomáhať získavať vedomosti, napríklad aj exkurziou do iných knižníc na Slovensku i v zahraničí a takto rozvíjať pohľad na knihovníctvo.“

Čitatelia pribúdajú

Keďže v uplynulom roku sa upokojila pandemická situácia, Podtatranská knižnica usporiadala vo svojich priestoroch viac než 900 podujatí. „Tešíme sa, že sa zaktivizovali aj pedagógovia a všetky popradské školy mali záujem prísť do knižnice. Tým pádom aj jej návštevnosť bola dostačujúca. Čo sa týka registrácie čitateľov, ešte nedosahujeme čísla spred roka 2019, ale predsa len rastú a neklesajú. A to nás teší.“

Čo ju baví …

Mladý kolektív, smart lab pre tínedžerov, či revitalizácia záhrady v Spišskej Sobote. Cieľov má riaditeľka knižnice pred sebou ešte habadej. „Som vďačná, že som celý život mohla robiť to, čo ma baví. Za to, že som sa našla v tom, čo som robila rada. Nadviazala som veľa vzťahov, ktoré ma pozitívne ovplyvnili. V rámci profesie sa mi jednoducho žilo veľmi dobre.“ Ako na záver prezradila, ona sama má rada hlavne knihy, nad ktorými sa môže zamyslieť. „Nie každá kniha vás osloví v ten správny čas. Ak knihu nedočítam, neznamená to, že nie je dobrá. Len na ňu nie je správny čas.“

Jana Pisarčíková

Foto: Jana Pisarčíková, Archív knižnice