Ján Gallovič: „V Poprade sa vždy rád stratím“

Nepovažuje sa za niekoho, kto sa v Poprade iba narodil, či prežil detstvo. Ako sám hovorí, stále sa cíti byť podtatranským chalanom, a teda Popradčanom. Herec Ján Gallovič. V uplynulom roku oslávil šesťdesiatku a jeho charizma i hlas si dokáže podmaniť nejedného diváka. Počas svojej kariéry získal množstvo rôznych vavrínov a ocenení. Pre Mesačník Poprad si zaspomínal na roky v rodnom meste a prezradil aj to, prečo mu viac chutí divadlo než filmová tvorba.

Práve 22. novembra 1960 prišiel v Spišskej Sobote na svet človek s veľkým talentom, na ktorého má byť Poprad prečo hrdý. Herec Ján Gallovič. Aj napriek tomu, že už roky je jeho domovskou scénou Slovenské národné divadlo v Bratislave, na rodný Poprad nikdy nezanevrel. Práve naopak. „Niekoľkokrát cez Poprad prechádzam, prežívam v ňom spomienky a stále sa cítim byť podtatranským chalanom. S pribúdajúcim vekom sa korene tak nejako intenzívnejšie ozývajú a v Poprade sa cítim naozaj dobre. Rád sa tam niekedy „stratím“. Je to jedno či sa zastavím pri rieke alebo len zaparkujem pri mojom bývalom gymnáziu,“ hovorí.

V Dome kultúry si plnil sny

Okrem Baníckej ulice, kde vyrastal, mal priateľov, hrával futbal a lietal na bicykloch, bol styčným bodom v jeho živote aj popradský Dom kultúry vtedy pod názvom Závodný klub. Ako sám hovorí, práve tu si plnil svoje detské a mládenecké sny. „Kultúrny dom v tom čase spájal všetky umelecké aktivity. Keďže som hrával na klavíri s nejakou nádejou, že práve toto by mohla byť moja budúcnosť, chodil som tam často. Bol to priestor, kde som získaval nejaké tie ostrohy a prax s vystupovaním pred publikom. Počas môjho gymnaziálneho štúdia to bolo tiež miesto, kde malo premiéry aj divadielko OKO. Trávil som tam víkendy, skúšky, cítil som sa tam dobre,“ spomína si Ján Gallovič.

S piatimi otáznikmi

V tom čase sa dal dokopy aj s folklórnym súborom Vagonár. „Potrebovali moderátora. A tak som s nimi cestoval na rôzne vystúpenia. A to už bolo akousi predzvesťou hereckej profesie, v tom čase, samozrejme, s piatimi otáznikmi.“ Veľmi nostalgicky si počas rozhovoru herec zaspomínal na Ľudovú školu a ako pravý Popradčan aj na starý hokejový zimák pod holým nebom. „Pamätám si, že sa tam nesedelo, iba stálo a keď padol gól, nič som nevidel. Pamätám si hokej ešte bez prilieb, i to, keď hral najstarší Hossa proti Golonkovi. Bolo to pekné, úžasné, a to sú tie veci, ktoré rezonujú aj v zrelom veku. Ten vzťah a korene pretrvávajú stále.“

Študentské roky

Po absolvovaní popradského gymnázia sa stal študentom Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. „Mal som šťastie, že sa ma ujal profesor Zachar. Bol veľmi spravodlivý a korektný v tom zmysle, že každému dával do vienka rovnakým dielom. Keď vedel, že mi niečo ide, pochválil ma a naopak, keď vedel, že mi niečo nejde, dokázal to presne pomenovať, aby som sa mohol zlepšiť. Tým, že som bol recitátor, tak ma veľmi rýchlo upratal,“ dodáva s úsmevom. Ako sám povedal, vždy bol príliš pozitívnym, srdečným typom človeka. A to mu trošku počas školských čias robilo problém.

„Keď prišli komplikované psychologické charaktery, ktorým som v tom čase ešte ani ľudsky nerozumel, išlo to ako v lete na saniach, ale zrejme to chcelo len životnú skúsenosť, ktorá s vekom prišla a neskôr som sa s tým ľahko vysporiadal. Vždy je to odraz života, odpozorovaných vecí, ktoré sú okolo a nie každý v istej etape života je zrelý na to, aby tie veci poznania cez to sito preosial a pravdivo ich na javisku prezentoval. To už patrí k psychológii môjho povolania. A práve preto je herectvo pekné. Je to odraz nejakej životnej skúsenosti, reality, či už cez komédiu alebo drámu a je radosť sa v tom – v dobrom slova zmysle rýpať, odkrývať to a hľadať odkaz pre súčasnosť.“

Šikovný ročník

Ročník, v ktorom Ján Gallovič študoval, by sa dal vystihnúť slovom vydarený. „Boli to pekné časy, počas ktorých sme mali výborné predstavenia, ktoré nás neskôr vystrelili do sveta. Hrali sme veľmi pekné predstavenie R. U. R., či Kým kohút nezaspieva. Ako študenti sme sa dostali do sveta, boli sme v Taliansku, vo Francúzsku na Medzinárodných dňoch kultúry v Paríži, a to bolo ešte ďaleko do roku 1989. Keby sme neboli dobrí, tak nás z ministerstva kultúry nevyberú.

Každý rok sme boli pripravovaní na recitačnú súťaž v Nojmanových Poděbradoch, čo boli pekné konfrontácie aj s kolegami z Brna a Prahy. Dušan Jamrich sa spolu s profesorom Záborským nami chválili, že sme invenční študenti a vieme obstáť aj na medzinárodnom poli. V tom čase sme sa zúčastnili aj medzinárodnej súťaže v Leningrade, kde sme spolu s Evičkou Pavlíkovou a s Marekom Ťapákom uspeli. Pracovali sme na sebe, mali sme dobrých spolužiakov i pedagógov.“

Nedá sa žiť Tour de France

Ján Gallovič stvárnil aj veľa filmových postáv. Najbližšia mu bola tá vo filme Jakubov rebrík. „Robil to Jožko Bednárik a pre mňa to bol taký prvý signál, že aj komplikovaný psychologický charakter by pre mňa nemusel byť problémom. Beďo mi v tom čase dal dôveru. Išlo o mužsko-ženský trojuholník. V tom čase som sa prvýkrát pred kamerou stretol so Zdenkou Studenkovou a Miškou Čobejovou. Hral som muža rozpolteného medzi dve ženy, čo sa nevedel rozhodnúť, ktorou cestou ísť. Aj takéto krásne veci môže človek zažiť.

Dnes sa pred kameru veľmi netlačím a to z jednoduchého dôvodu. Nechcem sa nechať zomlieť. Tá rýchlosť pri tom mi prekáža. Pri umení treba veľmi opatrne narábať s časom zrenia. Veci sa musia nechať odležať ako mäso v páci. Ľudské srdce bije a každý z nás má nejaké predurčené množstvo úderov a to je moje osobné životné poznanie, že nedá sa žiť 365 dní v roku Tour de France. Všetci máme na výber, aby sme sa rozhodli, či nastúpime do šialeného rýchlika alebo sa budeme len pozerať ako to letí okolo nás. Divadlo tomuto šialenstvu nepodľahlo. A to som rád.“

Na ružiach ustlané

Niekoľkokrát herec spod Tatier zapožičal aj svoj hlas rôznym postavám, či rozhlasovým reláciám. Ako prezradil, v študentských časoch mal tú možnosť učiť sa dabingu od pánov majstrov ako Stano Dančiak, Štefan Kvietik, Paľko Mikulík, či Jožko Vajda. „Môj prvý seriál, ktorý som daboval, bol Knight Rider, kde David Hasselhoff mal zázračné čierne auto a odvtedy stále niečo ďalšie prišlo. Mali sme šťastie, že v tom čase mala tvorba na Slovensku doslova na ružiach ustlané a naše herecké začiatky boli v úrodných rokoch. Ja som si to doslova užil,“ uzavrel.

Jana Pisarčíková

Úspechy Jána Galloviča

Ocenenia:

• 1997 – Zlatá slučka za najlepší mužský výkon v dabingu
• 1998 – výročná cena Literárneho fondu za divadelnú tvorbu v roku 1997
• 2000 – Poděbradská Krištáľová ruža za prínos v oblasti poézie a umeleckého slova
• 2017 – Cena Literárneho fondu za postavu Jána Pavla II. v inscenácii muzikálu Povolanie pápež
• 2022 – Cena PSK za osobitný prínos a reprezentáciu Prešovského kraja v oblasti divadelnej a filmovej kultúry a umenia.