Oliver Ondráš: Zub času stvárnil na fotkách

Popradčan Oliver Ondráš, fotograf. Svoju absolútne prvú fotografiu urobil sovietskym fotoaparátom s názvom Smena 8M, keď mal asi jedenásť rokov. Neskôr ho ku fotografovaniu priviedla práca novinára. V tom čase by ale fotoaparát najradšej zahodil do koša. Neskôr snímky zhotovoval pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky. Vydal „mrazivú“ publikáciu o otužilcoch. Momentálne sa venuje dokumentárnej fotografii. Päť rokov pracoval na úspešnom foto projekte iba preto, aby ľuďom ukázal, ako starnú.

Oliver Ondráš je rodený Popradčan. Fotiť naplno začal najprv ako novinár v jednej z regionálnych redakcií. „V tom čase ma to ale vôbec nebavilo, pretože mi to sťažovalo písanie a nemali sme v redakcii dobrý fotoaparát. Bol som z toho nešťastný. K serióznejšiemu fotografovaniu ma priviedol môj kamarát Daniel Lipár. Mal dobrý foťák a raz sme sa stretli na ženskom basketbale. Požičal mi ho aj s objektívom na polovicu zápasu. A vtedy sa mi to zapáčilo,“ spomína si Oliver.

Učarovali mu dokumenty

Investoval teda do lepšieho fotoaparátu a objektívov. Angažoval ho ženský basketbalový klub. „V tom čase som pre nich robil niečo podobné ako dnes marketéri. Teda rozhovory s trénermi, hráčkami, aj keď youtube bol ešte v plienkach, ja som tam už vešal videá,“ dodáva. Takto fungoval niekoľko rokov, až kým sa nedostal do Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Odvtedy fotil už profesionálne. Ako Oliver povedal, každý fotograf si prejde určitými fázami vývoja. U neho to bol najprv šport, potom portréty a reportážne fotografie a dnes sa venuje dokumentárnej tvorbe. „Fotiť dokument je podľa mňa top v rámci fotografovania. Chce to veľa skúseností, trpezlivosti, aj citu, času, je to veľmi ťažké a veľmi nedocenené. Na Slovensku nie sú docenené ani iné druhy fotografií, nieto ešte dokumentárne snímky,“ hovorí.

365 aj 100 krát 100

Oliver sám o sebe hovorí, že je fotografom, ktorý musí mať stanovený nejaký cieľ. Do prvého väčšieho projektu sa pustil v roku 2015. „Každý deň v roku, čiže 365 dní, som fotil jeden portrét. V tom čase bol rok Ľudovíta Štúra pri príležitosti 200 rokov od jeho narodenia. Na záver som z týchto portrétov poskladal práve jeho podobizeň. Bola to pocta národnému dejateľovi.“ Fotil tiež popradských básnikov. V popradskom podchode zorganizoval výstavu. Ako hovorí, vtedy bol prekvapený, že jeho fotografie takmer trištvrte roka nikto nezničil.

Na projekte, ktorým sa aktuálne zviditeľnil, pracoval päť rokov. „ Jeho názov je 100 krát 100. Fotil som sto ľudí, od jedného do sto rokov, zo sto miest a obcí. Posledná fotka vznikla v apríli tohto roka. Išlo o rôznych ľudí, najviac z východného Slovenska a zo Spiša, pretože sa považujem za patriota, no sú tam aj ľudia z Holíča, najvýchodnejšej dediny Nová Sedlica, či dole z juhu Slovenska – z Komárna, Galanty a podobe. Hlavným zmyslom projektu bolo ukázať ako ľudia starnú. Je to akési memento mori.“

Príbehy ľudí

Na historicky prvú fotografiu projektu zachytil historičku a spisovateľku Noru Baráthovú v jej domácej knižnici. „Keď išlo o známu osobu, nevolil som fotenie v exteriéri. Napríklad Levoča je známa najstaršou kresťanskou púťou, ale aj slepeckou školou. Tam som odfotil nevidiacu dámu s jej psíkom pod Mariánskou horou.“ Zachytil aj príbehy ľudí. „V dedine Macov som fotil ex Popradčanku, ktorá sa stará o choré a staré kone. Má tam pre nich farmu. V Galante to bol zase mladý boxer. Vo Važci pán, ktorý strihal ovce.

Nešiel som prvoplánovo, takže súčasťou projektu sú aj obyčajní ľudia.“ Magický bol pre neho absolútne posledný záber. Keď sa projekt blížil ku koncu, ostávalo mu nafotiť tých najstarších ľudí. Nebola to jednoduchá výzva. „Mali mať od 85 rokov vyššie. Bolo ťažké hľadať ich. Ľudia na dedinách sa fotiť nechceli. Tak mi napadlo obvolať domovy dôchodcov. Tam sú ľudia akýsi viac ochotní. Všade boli veľmi ústretoví a našli zaujímavých ľudí. Napríklad jedného známeho hudobníka z Nových Zámkov, ktorý fajčil fajku – na fotku geniálny typ.

Posledný domov dôchodcov bol v Žiari nad Hronom. Tam mi našli 98-ročného pána a on bol bývalý fotograf. Už veľmi nevnímal, ale bolo to skvelé, že som mohol projekt takto symbolicky zakončiť. Sám som fotil fotografa. Z toho som bol dojatý.“ Celý projekt chce Oliver uverejniť v rámci svojej knihy, ktorá je už pomaly pripravená na finalizáciu.

Viac emócií

Popradský fotograf je známy aj svojou láskou k čiernobielej fotografii. Ako povedal, farebná fotografia ho akosi ruší. „Mnohí fotografi hovoria, že ak chceš zachrániť fotku, tak ju jednoducho prevedieš do čiernobielej verzie, aby si po sebe zakryl nejaké chyby. Áno, je to tak, ale ja to robiť nezvyknem. Ak fotografia pre mňa nie je dobrá, jednoducho ju vyhadzujem. Čiernobielu mám rád, lebo je tam viac emócií, viac možností porozmýšľať nad tou fotkou i jej príbehom.“ Napriek tomu, že Oliver má za sebou už pár úspešných foto projektov i vydanie knihy, nikdy na žiadne kurzy fotenia nechodil.

Paradoxne až doteraz. „Teraz, keď už fotím 12 rokov, tak som začal chodiť na workshopy, ale už k poriadnym majstrom, ako je napríklad Antonín Kratochvíla (pozn. red.: český reportážny a portrétny fotograf). Je to svetový fotograf. Prihlásil som sa preto, lebo tou fotkou už naozaj žijem. O každej veľmi premýšľam a učím sa nové veci. Na svete je strašne veľa dobrých fotografov. Tým, že existujú sociálne siete, viem ich sledovať krok po kroku, čo robia, fotia. Je to pre mňa strašne naplňujúce. Žijem fotografiou veľmi intenzívne.“

Nikdy som na sebe nemala nohavice

Oliver prezradil aj to, do akých ďalších projektov sa už pustil. Aktuálne fotí lesbický pár v jednej z dedín, a tiež horských nosičov. „Teraz chcem rozbehnúť projekt s názvom Nikdy som nemala na sebe nohavice. Sú také ženy na Slovensku. Majú od 85 rokov vyššie, a sú to babičky z rázovitých dedín, ako je Lendak, Teplička, Šuňava. Chcem to zmapovať. Bude to pár portrétov a k tomu pár slov, že prečo sa nikdy neodhodlali si obliecť nohavice,“ prezradil. Povenovať sa chce aj cirkvi a folklóru.

„Som liberálny človek a veľa vecí sa snažím pochopiť. Ako napríklad niektoré slovenské reálie. Prečo má cirkev takú moc na Slovensku? Prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú? Prečo je folklór takým fenoménom? Chcem prejsť tri veľké letné festivaly – Myjava, Terchová a Detva i nejaké menšie a chcem sa trošku venovať ľuďom okolo folklóru, aby som zistil, prečo to robia. Chcem pochopiť, prečo je folklór taký silný. Z týchto projektov vydávam také akoby eseje. Mám veľa projektov v hlave, ale potrebujú ešte svoj čas a tiež peniaze.“

Viac povie kniha ako cena

Ak by ste v tomto článku čakali dlhý stĺpček s radou ocenení, ste na omyle. „Ja zásadne nesúťažím. Fotografia je veľmi subjektívna vec. Každému sa páči niečo iné. Slováci nevedia oceniť dobrú fotku, a preto o to viac súťaže nejako neriešim. Nepovažujem to za dôležité. Radšej sa zviditeľním dobrou knihou, alebo projektom,“ uzavrel.

© Jana Pisarčíková