Štrnásťročná Veronika Jalowiczorová má na konte viac ako tristo medailí

Reprezentuje nielen svoju školu, mesto Poprad, ale aj celú Slovenskú republiku. Veronika Jalowiczorová si za svoje úspechy, ktoré dosiahla v karate vyslúžila aj najvyššie žiacke vyznamenanie Ministerstva školstva Slovenskej republiky – pamätný list sv. Gorazda.

„Dáma sa nemá biť.“ Spieva v jednej z detských pesničiek Sandra Junasová. Ak Veroniku stretnete niekde na ulici, možno si na prvý pohľad poviete, že ide o skromné a útle dievča. No keď príde na lámanie chleba, v karate veľakrát nenájde svoju premožiteľku a vybojuje vzácne kovy. „Karate sa venujem už 10 rokov. Súťažiť som začala už keď som mala štyri roky. Karate mi dáva taký dobrý pocit. Som rada, že sa hýbem a vďaka súťažiam môžem cestovať do zahraničia, spoznávam nových ľudí, nové miesta,“ hovorí.

Ku karate ju priviedol otec

Veroniku ku karate priviedla jej rodina. „Presnejšie môj starší brat a ocko. Môj brat chodil na karate od šiestich rokov a ja som sa tak popri ňom pohybovala a neskôr som aj ja začala trénovať,“ dodáva. Začiatky, tak ako to býva asi pri každom športe, neboli jednoduché. „Myslím si, že každý športovec má taký moment alebo deň, kedy sa mu jednoducho nechce, keď je na tom tak, že by už aj skončil so športom. Ja som ale nikdy neskončila a nevzdala som sa a dotiahla som to až sem,“ vysvetľuje.

Iba 14 rokov a 305 medailí

Najviac Veronike utkvela za tie roky v pamäti súťaž, na ktorej sa zúčastnila ako päťročná. „A umiestnila som sa. Už si dnes nepamätám na akom mieste, ale umiestnila. Bolo to také moje prvé ocenenie.“ Ako priznala, doma má poličku, na ktorej svoje miesto našli všetky doteraz získané ocenenia. Bronzových, zlatých i strieborných medailí má doma už v tomto veku dokopy viac ako tri stovky. Úspechov má za sebou viac než dosť. Spomenieme iba pár. Napríklad úspech z Chorvátska z roku 2016 kedy v kategórii kumite mladších žiačok do 28 kíl nenašla premožiteľku a vybojovala zlato, v roku 2017 opäť v Chorvátsku v kumite starších žiačok do 32 kg vybojovala bronzovú medailu.  Ocenenie si prevzala aj od Mesta Poprad, kedy získala titul najlepší športovec v kategórii mládež do 18 rokov. „Asi najvzácnejším ocenením bolo to z majstrovstiev Európy v Taliansku v roku 2018. Veľmi som tam bojovala o prvé miesto a podarilo sa to,“ dodáva. Posledný školský deň si Veronika z rúk riaditeľky školy na Komenského ulici prevzala aj najvyššie žiacke vyznamenanie priamo od Ministerstva školstva Slovenskej republiky, ktoré udeľuje pravidelne pri príležitosti Dňa študentstva. „Bola som veľmi šťastná a prekvapená a mala som radosť, že som to dotiahla tak ďaleko,“ povedala.

Dostať sa na olympijské hry

Najväčším vzorom mladej karatistky je Ingrid Suchánková. Aj keď je Veronika v karate veľmi úspešná, pri otázke, či sa jej chlapci neboja, sa zasmiala. „To neviem, ale ja som kamarátsky typ človeka, nezvyknem biť ľudí,“ povedala. Najväčšia vďaka za všetko, čo sa jej podarilo dosiahnuť, patrí práve jej rodine. „Ďakujem môjmu ockovi, ktorý ma tak najviac viedol k tomuto športu a samozrejme aj klubom a trénerom z Popradu a z Prešova a tiež reprezentačným trénerom.“ Nad tým, či by po absolvovaní základnej školy karate zavesila na klinec, sa nezamýšľa. Pred očami má neustále dva svoje veľké sny. „Chcela by som sa dostať na majstrovstvá sveta i na olympijské hry. To je pre športovca asi najviac,“ uzavrela.

© Jana Pisarčíková

Zdroj fotografií: Veronika Jalowiczorová